ALBERT FISH

Edward Budd bol podnikavý osemnásťročný mladý muž. Bol odhodlaný spraviť niečo pre seba a ujsť z chudoby svojich rodičov. Preto podal 25. mája 1928 tajne inzerát v nedeľnom vydaní New York World. “Mladý muž,18, hľadá prácu na vidieku. Edward Budd, 406 West 15th Street.” Bol to urastený mladý chlapík, ktorý bol dychtivý pracovať a prispieť k prosperite svojej rodiny. Uväznený v špinavom, smradľavom a preľudnenom meste v úbohom byte v nájomnom dome so svojím otcom, matkou a štyrmi mladšími súrodencami, túžil pracovať na čistom vidieku plnom čerstvého vzduchu. 

Nasledujúci pondelok 28.mája, Edwardova matka Delia, veľký kus ženy, otvorila dvere postaršiemu pánovi. Predstavil sa ako Frank Howard, farmár z Farmingdale, Long Island a chcel sa pozhovárať s Edwardom ohľadom práce. Delia poslala malú 5 ročnú Beatrice aby zbehla po svojho brata do priateľovho bytu. Starý už sa na ňu žiarivo usmial a dal jej pať centov. Kým čakali na Edwarda, Delia si mohla starého muža lepšie obzrieť. Mal veľmi milú tvár, lemovanú sivými vlasmi a nápadné ovisnuté šedivé fúzy. Vysvetlil pani Buddovej že si zarábal na živobytie v meste po desaťročia ako maliar interiérov a teraz na dôchodok vložil svoje úspory do kúpy farmy. Má šesť detí, ktoré vychovával sám odkedy ich jeho žena opustila pred viac ako 10 rokmi. 

S pomocou svojich detí, piatimi poľnohospodárskymi robotníkmi a kuchárkou zo Švédska, doviedol farmu k prosperite a chová niekoľko stoviek sliepok a poltucta dojných kráv. Teraz, jeden z jeho pomocníkov odchádza a na jeho miesto potrebuje niekoho iného. Vtedy prišiel Edward a zoznámil sa s pánom Howardom, ktorý pochválil chlapcovu robustnosť a silu. Edward muža ubezpečil, že je dobrý robotník. Pán Howard mu ponúkom 15 dolárov na týždeň, s čím Edward radostne súhlasil. Pán Howard dokonca súhlasil, že vezme aj Williho, Edwardovho najlepšieho priateľa. Pán Howard musel odísť na stretnutie a sľúbil, že sa vráti v sobotu aby ich vyzdvihol. Chlapci boli vzrušení a Buddovci boli šťastní, že ponuka od takého milého starého džentlmena prišla tak rýchlo na Edwardov jednoduchý inzerát. 

Sobota, 2. júna mal byť ten údajný veľký deň, ale pán Howard sa neukázal. Miesto toho dostali Buddovci ručne písaný odkaz od pána Howarda, kde bolo napísané, že musel stretnutie preložiť a že zavolá na druhý deň ráno. Nasledujúce ráno okolo 11.00 prišiel Frank Howard k Buddovcom a priniesol im jahody a čerstvú hrudu syra. “Toto pochádza priamo z mojej farmy” vysvetlil. 

Delia presvedčila starého muža aby ostal na obed. Po prvýkrát, Alber Budd starší, mal príležitosť sa rozprávať so synovým zamestnávateľom. Bol to typ rozhovoru, ktorý robí otca veľmi šťastným. Bol to milý, zdvorilý starší džentlmen nadšene opisujúci svojich 20 akrov farmy, jeho priateľský tím pomocníkov a jednoduchý, úprimný vidiecky život. Vedel, že to je to, čo jeho syn vždy chcel. 

Albert starší, pracoval ako zriadenec v životnej poisťovni a pôsobil dojmom nekonečne pokorného človeka. Príliš ho nezaujímal spôsob, ako Frank Howard vyzeral vo svojom dokrčenom modrom obleku, lebo starý muž vyzeral dôveryhodne a dobre vychovaný. 

Odrazu, ako sedeli pri obede, sa otvorili dvere a zjavilo sa krásne 10 ročné dievčatko. Gracie si pohmkávala pesničku. Jej veľké hnedé oči a tmavohnedé vlasy kontrastovali s veľmi bledou pokožkou a ružovými perami. Raz by bola určite lámačka sŕdc. Prišla práve z kostola, stále mala na sebe nedeľné oblečenie – biele hodvábne šaty a biele pančuchy, a na krku reťaz krémových perál. To všetko ju robilo straršiu než 10 rokov. Frank Howard, ako väčšina mužov ktorý stáli tvárou v tvár šťastnej Gracie, nemohol z tohto prekrásneho dievčaťa strhnúť oči. “Pozrime sa ako vieš dobre počítať”, povedal a podal jej kopu účteniek. Ochudobnení Buddovci boli ohromení peniazmi, ktoré starý muž nosil pri sebe. “Deväťdesiat dva dolárov a 50 centov,” Gracie stroho odpovedala. “Aká šikovná mladá dáma,” povedal pán Howard, podávajúc jej 50 centov aby kúpila cukríky pre seba a jej mladšiu sestru Beatrice. 

Howard povedal, že príde neskôr večer vyzdvihnúť Edwarda a Williho, ale najprv musí ísť na narodeninovú oslavu, ktorú jeho sestra robí pre jedno zo svojich detí. Dal chlapcom 2 doláre aby zašli do kina. Práve ako bol na odchode, pozval Gracie aby s ním šla na oslavu jeho netere. Sľúbil, že sa o ňu dobre postará a že Gracie bude doma pred deviatou večer. Delia sa spýtala, kde býva sestra pána Howarda a on odpovedal že býva v nájomnom dome na 137. ulici. Delia si nebola istá, či má dcéru pustiť, ale Albert starší presvedčený, že to pre ňu bude dobré. “Nechal to úbohé dieťa ísť. Nezažila veľa zábavy.” Tak Delia pomohla Gracie obliecť najkrajší kabátik a sivý klobúčik so stužkami. Odprevadila ich pred dvere a pozerala, ako sa miznú dole ulicou. Ten večer, sa nedočkali od pána Howarda ani od Gracie žiadnej správy. Hrozná bezsenná noc bez správ o ich milovanej dcére. Nasledujúce ráno, mladého Edwarda poslali na policajnú stanicu aby nahlásil zmiznutie svojej sestry. 

Šedivý muž 

Najhoršia vec, ktorú policajný dôstojník Samuel Dribben Buddovcom povedal, bola, že adresa, ktorú im “Frank Howard” uviedol ako adresu svojej sestry, bola vymyslená. Milý starý muž bol podvodník. Neexistoval žiaden Frank Howard, žiadna farma vo Farmingdale na Lond Island. Nič z toho nebola pravda. 

Polícia začala normálne vyšetrovanie. Overovali všetko, čo Frank Howard povedal Buddovcom. Polícia nechala Buddovcov prezerať ich “galériu zločincov” a prešli všetkých známych ľudí, ktorí v minulosti sexuálne obťažovali deti, duševne chorých pacientov atď. Neviedlo to však k ničomu. Po Gracie nezostala ani stopa. 

7. júna newyorská polícia vytlačila viac ako 1000 letáčikov a poslala ich na všetky policajné stanice po celej krajine s fotkou Gracie a opisom pána “Howarda”. Tieto aktivity, spoločne s miestnou propagáciou, naštartovali epidémiu listov a telefonátov, v ktorých ľudia zaručovali, že Gracie videli. Každý z nich bol preverovaní viac ako 20 detektívmi, ktorí boli k prípadu prizvaní, no ukázali sa ako nepravdivé. 

Bolo tu však pár dobrých stôp. Polícia našla poštu v Manhattane, z ktorej “Frank Howard” poslal odkaz Buddovcom a tiež originálny rukou písaný odkaz. Z písma a gramatiky bolo jasné, že “Howard” mal určité vzdelanie a kultivovanosť. Polícia taktiež našla samoobsluhu, v ktorej “Howard” kúpil hrudu syra, ktorú dal Buddovcom. Obe adresy boli vo východnom Harleme, a začali byť ohniskovými bodmi intenzívneho hľadania a vyšetrovania. 

Newyorským policajtom neboli únosy detí cudzie. Vlastne tu bol jeden podivne podobný prípad, ktorý sa stal práve práve pred rokom. 11. februára, 1927, sa 4-ročný Billy Gaffney hral na verande pred svojím domom s 3-ročným susedom, ktorý sa tiež volal Billy. 12-ročný sused, ktorý strážil svoju malú sestru sa k nim pridal, ale rýchlo odbehol späť do domu, ako počul svoju malú sestru plakať. Pár minút neskôr, starší chlapec zistil, že obidvaja Billovia zmizli a šiel to povedať otcovia mladšieho Billyho. Po zúfalom hľadaní našiel otec svojho 3-ročného syna samého na hornom poschodí bytovky. Jeho syn bol sám na povale. “Kde je Billy Gaffney?” opýtal sa otec svojho syna. ” Vzal ho bubo,”odpovedal malý chlapec. 

Nasledujúci deň prišla rota detektívov vyšetrovať zmiznutie malého Gaffneyho, ale ignorovali 3-ročného očitého svedka, ktorý sa držal svojho jednoduchého opisu. Najprv si polícajti mysleli, že sa chlapec zatúlal do niektorej budovy fabriky v susedstve, alebo, čo je horšie, že spadol do kanála Gowanus pár blokov ďalej. Ľudia v komunite zorganizovali hľadanie, kanál bol vypustený a bagrovaný, ale po Billym sa nenašla ani stopa. 

Nakoniec, niekto vypočul trojročného svedka, ktorý im dal popis “bubáka”. Bol to chudý starý muž so sivými vlasmi a fúzami. Polícia tomu nevenovala pozornosť a nespájala tento popis so zločinom, ktorý spáchal “šedivý muž” pár rokov skôr. 

V júli 1924, sa 8-ročný Francis McDonnell hral na prednej verande svojho domu vo vidieckej časti Staten Islandu – Charlton Woode. Jeho mama sedela vedľa, a kojila jeho malú sestru, keď zbadala divného otrhaného starého muža, ktorý nepretržite prudko otváral a zvieral päste a mrmlal si sám pre seba. Muž pred ňou sklonil zaprášený klobúk a stratil sa dole ulicou. Neskôr poobede, starec sledoval Francisa a 4 ďalších chlapcov ako sa hrajú s loptou. Pár minút neskôr, obaja, chlapec aj muž zmizli. Sused si všimol chlapca, ktorý vyzeral ako Francis, vchádzať do lesa so starším šedivovlasým tulákom za sebou. 

Zmiznutie Francisa bolo nahlásené keď neprišiel na večeru. Jeho otec, policajt, zorganizoval pátranie. Chlapca našli v lese prikrytého konármi. Bol hrôzostrašne napadnutý. Jeho šaty boli postŕhané z jeho tela a bol zaškrtený vlastnými trakmi. Francis bol dobitý tak vážne, že polícia pochybovala, že “starý” tulák nemal komplica, ktorý by mal silu takto brutálne zraniť dieťa… 

V krátkom čase, manhattenský experti na odtlačky prstov a policajný fotografovia boli prizvaní k spolupráci ako aj 250 tajných policajtov. Obrovskí lov na človeka priniesol zopár sľubných podozrivých, až na to, že žiaden z nich nevyzeral ako šedivovlasý, fúzatý starý tulák. Jeho tvár sa navždy vryla do pamäte Anny McDonnellovej: “Dokrivkal dole ulicou, mrmlajúc si pre seba, robiac bizarné pohyby so svojimi rukami. Nikdy na tie ruky nezabudnem. Vždy sa roztrasiem, keď si na tie ruky spomieniem… ako sa otvárali a zatvárali, otvárali a zatvárali,otvárali a zatvárali. Videla som ako sa díva smerom k Francisovi a k ostatným. Videla som jeho husté šedivé vlasy, jeho spadnuté sivé fúzy. Všetko na ňom vyzeralo vyblednuté a sivé.” Navzdory rozsiahej snahe polície a ľudí v komunite, “Šedivý muž” sa rozplynul ako vánok vo vzduchu. 

Zatknutie 

V novembri 1934, bol prípad Buddovcov stále oficiálne otvorený, aj keď už nikto neočakával, že bude vyriešený. Iba jeden muž, William F. King, sa ďalej venoval prípadu. Každú chvílu by bol King nasadil aj falošný dôkaz, aby spravil zlom v prípade s Walterom Winchellom. 2. novembra 1934, sa Winchell nechal vyprovokovať: “Skontroloval som záhadu Grace Buddovej,” napísal Winchell vo svojom liste. “Mala osem rokov, keď bola unesená pred 6 rokmi. A bezpečne vám poviem, že Úrad nezvestných osôb spraví v prípade zlom, alebo to predpokladá, do 4 týždňov.” 

Desať dní neskôr, Delia Buddová dostala list, a len nedostatok vzdelania ju našťastie zabránil prečítať ho. Jej syn Edward ho prečítal miesto nej a vyletel z dverí aby našiel detektíva Kinga. List bol výnimočne barbarský: 

“Drahá pani Buddová, 

v roku 1984 sa môj priateľ nalodil na palubu parníku Tacoma, kapitán John Davis. Plavili sa zo San Francisca do Hong Kongu v Číne. Po príchode sa on a dvaja ďalší námorníci v prístave opili. Keď sa vrátili, loď bola preč. V tomto čase bol v Číne hladomor. Mäso akéhokoľvek druhu stálo od 1 do 3 dolárov za uncu. Také veľké utrpenie bolo medzi najchudobnejšími ľuďmi, že deti pod 12 rokov boli predávané na jedenie, aby zachránili ostatých pred hladovaním. Chlapec alebo dievča pod 14 rokov neboli na uliciach v bezpečí. Mohli ste ísť do akéhokoľvek obchodu a popýtať si steaky, kotlety, alebo dusené mäso. Časti nahých tiel dievčat a chlapcov vám boli ukázané a odsekli vám čo ste chceli. Chlapčenské alebo dievčenské zadky, čo je najsladšia časť tela, boli predávané ako telacie rezky, a dosahovali najvyššie ceny. John tam zostal tak dlho až si osvojil chuť ľudského mäsa. Pri jeho návrate do New Yorku ukradol dvoch chlapcov, 7 a 11 ročného. Vzal si ich domov, nahých ich priviazal v skrini. Potom spáli všetko, čo mali na sebe. Niekoľko krát denne a v noci im naplieskal na zadok-mučil a týral ich- aby spravil ich mäso dobré a mäkké. 

Najprv zabil 11-ročného chlapca, pretože mal tučnejší zadok a tým samozrejme aj viac mäsa na ňom. Každá časť jeho tela bola uvarená a zjedená, okrem hlavy, kostí, vnútorností a čriev. Bol upečený v peci (celý jeho zadok), varený, grilovaný, smažený a dusený. Malý chlapec bol ďalší, stalo sa s ním to isté. Toho času som býval na 409. ulici, blízko napravo. Tak často mi vravel ako dobre chutí ľudské mäso, že som si zmyslel, že ho ochutnám. 

V nedeľu 3. júna 1928 som Vás navštívil na 15. ulici. Priniesol som Vám hrudu syra a jahody. Obedovali sme. Grace mi sedela na klíne a pobozkala ma. Zmyslel som si, že ju zjem. Pod zámienkou, že ju vezmem na narodeninovú oslavu. Povedali ste Áno, môže ísť. Vzal som ju do prázdneho domu vo Westchestri, ktorý som dopredu vybral. Keď sme tam prišli, povedal som jej aby ostala vonku. Zbierala lúčne kvety. Vyšiel som na poschodie a vyzliekol som si šaty. Vedel som, že keby som sa nezobliekol, mal by som ich od krvy. Prišiel som k oknu a zavolal na ňu. Potom som sa ukryl v skrini, kým neprišla do izby. Keď ma zbadala nahého začala plakať a chcela utiecť dole schodmi. Zdrapol som ju a ona kričala, že to povie svojej mame. Najskôr som ju vyzliekol. Ako len kopala, hrýzla a škriabala. Uškrtil som ju, potom som ju rozrezal na malé kusy aby som si mohol vziať mäso do môjho domu. Uvariť a zjesť. Aký sladký a jemný bol jej zadok upečený v rúre. Trvalo mi 9 dní, kým som zjedol celé jej telo. Nezneužil som ju, aj keď som mohol a možno si aj želal. Zomrela ako panna.” 

Nikto nechcel uveriť, že tento list by mohol byť pravdivý. Muselo to byť blúznenie nejakého perverzného, sadistického cvoka. Ale detektív King si uvedomil, že detaily stretnutia s Buddovcami a Grace boli presné. Taktiež, rukopis tohto hrozného listu bol identický s litom starého únoscu, ktorý poslal z pošty Western 6 rokov predtým. 

Obálka mala dôležitú stopu, malý šesťuholníkový emblém s písmenami N.Y.P.C.B.A., ktoré znamenali Dobrovoľná asociácia newyorských súkromných šoférov. S dopomocou prezidenta asociácie, sa zorganizovalo mimoriadne stretnutie členov asociácie. Medzitým polícia overovala rukoupísané členské formuláre hľadajúc rukopis podobný “Frankovi Howardowi”. Detektív King sa zhováral s všetkými členmi, ktorí zložili skúšku rukopisu, aby nahlásili každého, ktorý mohol dostať obálku asociácie. Mladý údržbár prišiel dopredu a priznal sa, že si vzal pár hlavičkových papierov a zopár obálok. Nechal obálky a papier vo svojom starom prenajatom byte na 52. východnej ulici. Domáca bola šokovaná, keď počula opis “Franka Howarda”. Vyzeral presne ako starý muž, ktorý tam býval 2 mesiace. Starec, ktorý sa odhlásil z tohto bytu len zopár dní skôr. Niekdajší nájomca sa pomenoval Albert H. Fish. Domáca sa zmienila, že Fish jej povedal, aby mu odložila list, ktorý očakával od svojho syna, ktorý pracoval v Civilnom zbore na zachovanie životného prostredia v Severnej Karolíne. Syn pravidelne posielal peniaze svojmu starému otcovi. 

Konečne, pošta oznámila detektívovi Kingovi, že zachytila list pre Alberta Fisha. Detektív King sa začal obávať, že Fish sa neskontaktuje so svojou bývalou domácou. Polícia sa bála, že ho mohlo niečo vyplašiť. 

13. decembra 1934 domáca zavolala detektívovi Kingovi. Albert Fish bol v jej bytovke a hľadal svoj list. Starý muž sedel s čajovou šálkou keď King otvoril dvere. Fish sa postavil a prikývol, keď sa ho King opýtal, či sa volá Albert Fish. Odrazu, Fish siahol do vrecka a vytasil žiletku, ktorú držal pred sebou. Rozzúrený King schmatol starcovu ruku a prudko mu ju vykrútil. “Už ťa mám,” povedal víťazne. 

Priznanie 

Priznanie Alberta Fisha bolo sledované mnohými právnými donucovacími úradníkmi a psychiatrami. Veľmi tvrdo upravená verzia priznania sa objavila aj v novinách. Bola to odysea perverzity a nepopísateľnej mravnej skazenosti, ktorá vyzerala neuveriteľne, ako sa odkrýval detail po detaile. Bolo to o to ohromúcejšie vzhľadom na o ako chabo a neškodne Fish vyzeral. Bol prihrbený, vetchý starý muž vážiaci okolo 130 libier a vysoký 5 stôp a 5 palcov. 

Detektív King viedol počiatočné vypočúvanie. Fish mu povedal, že v lete 1928 ho premohlo niečo, čo sám označoval ako “smäd po krvi” — jeho potreba zabíjať. Keď odpovedal na inzerát Edwarda Budda, bol to on, nie jeho sestra Gracie, koho zamýšľal nalákať na odľahlé miesto, premôcť ho, odrezať mu penis a nechať ho vykrvácať. Po tom, čo opustil dom Buddovcov po prvýkrát, Fish si nakúpil náradie, ktoré potreboval na zabitie a znetvorenie chlapcov: sekáčik, pílku a mäsiarsky nôž. Zabalil toto náčinie do zväzku, ktorý nechal pri novinovom stánku predtým ako sa vybral k Buddovcom po druhý a poslednýkrát. 

Keď Fish zbadal urasteného mladého Edwarda a jeho kamaráta Willieho, presvedčoval sám seba, že by mohol premôcť oboch. Fish mal ale dostatok skúseností, aby nad tým uvažoval. To, že videl Gracie, ho prinútilo zmeniť svoj pôvodný plán. Bola to zrazu ona, koho chcel tak zúfalo zabiť. 

Ťahajúc za sebou nič netušiacu Gracie, zastavil sa pri novinovom stánku, aby si vyzdvihol svoj zväzok predtým, ako išli na vlak do Bronxu a potom do dedinky Worthington vo Westchestri. Pre Grace kúpil len jednosmerný lístok. 

Grace bola okúzlená 40 minútovou jazdou na vidiek. Iba dvakrát v živote bola preč z mesta. Bolo to pre ňu príjemné prekvapenie. Na stanici vo Worthingtone bol Fish tak zahľadený do svojho obludného plánu, že vo vlaku zabudol svoj zväzok náradia. Paradoxne, bola to Grace, ktorá ho upozornila, že si zabudol z vlaku zobrať svoj balík. Kráčali pozdĺž odľahlej cesty až kým prišli k opustenej dvojposchodovej stavbe uprostred lesíka nazvanej Chata Wisteria. Kým sa Grace zabávala vonku zbieraním rôznych lúčnych kvetov, Fish vyšiel na druhé poschodie do spálne, rozbalil svoj zväzok náradia a vyzliekol si šaty. Potom zavolal na Gracie, aby prišla hore za ním. 

S kytičkou nazbieraných lúčnych kvetov, Grace prišla hore do spálne. Keď zbadala starého muža holého, začala kričať a prosiť o mamu a snažila sa utiecť dole. Ale Fish ju zdrapil za hrdlo a škrtil kým nevydýchla. Akt zahrdúsenia ho sexuálne vzrušil. Podoprel jej hlavu starou plechovicou od farby a odťal jej ju, zachytávajúc väčšinu krvi do plechovice. Neskôr vyhodil vedro krvi von do poľa. Vyzliekol dieťa bez hlavy a s pomocou mäsiarskeho noža a pílky ho rozrezal na dve časti. 

Časti tela potom vzal so sebou zabalené do novín. Zvyšok nechal tam a pár dní neskôr sa vrátil aby prehodil zvyšné kusy tela za kamenný plot vzadu v záhrade. To isté spravil aj s náradím. Po jeho priznaní, mu detektív King položil poslednú otázku: čo ho viedlo k spáchaniu takého trestného činu? “Viete,” odpovedal Fish. “Nikdy som pre to nemal vysvetlenie.” 

Kapitán John Stein sa ho opýtal, prečo písal Buddovcom list a Fish odvetil, že nevie prečo. “Mal som len mániu písania.” Toho dňa, policajti šli do chaty Wistoria a objavili pozostatky Gracie. Albert Fish stál vedľa, absolútne bez akýchkoľvek emócií. 

Tú noc o 10-tej bol Fish vypočúvaný zastupujúcim krajským advokátom P. Francisom Marrom. Keď sa ho Marro opýtal, prečo zavraždil Gracie, odôvodnil to, že ho premohol akýsi “smäd po krvi.” Keď to urobil premohol ho pocit žialu. “Pol hodinu potom by som dal i svoj život, aby som navrátil ten jej.” 

Marro sa ho opýtal, či znásilnil Grace, ale Fish bol neústupčivý:”Nikdy mi to neprišlo na um.” Potom sa ho už nikto nič nepýtal a ani on nepovedal nič sám od seba o kanibalizme ktorý spomínal v liste Buddovcom. Polícia to možno považovala za príliš choré aby to bola pravda. Alebo, pravdepodobne, tiež mysleli na to, že hrozné detaily týkajúce sa kanibalizmu by neodvratne podporili snahu obhajoby o priznanie duševnej choroby. 

Tú noc zatknutie Alberta Fisha preniko na verejnosť a do všetkých novín a reportéri prepadávali Buddovcov s novými správami. Krátko nato, detektív King zaviezol pána Budda a jeho syna Edwarda na policajnú stanicu aby identifikovali Fisha. 

Edward spravil viac ako len identifikoval Fisha. Vymrštil sa na starého muža. “Ty starý bastard! Starý skurvysyn! 

Pán Budd bol prekvapený, ako bez emócií vystupoval Fish. “Nespoznávaš ma?” opýtal sa starého muža. 

“Áno,” odpovedal Fish pokojne. “Vy ste pán Budd.” 

“A vy ste muž, ktorý prišiel do môjho domu ako hosť a vzal moje malé dievčatko preč,” povedal v slzách. 

Albert Fish, na prekvapenie, nebol pre políciu neznámy. Jeho záznamy siahali do roku 1903 keď bol uväznený za veľkú krádež. Odvtedy bol zatknutý šesťkrát za rôzne drobné prečiny, ako posielanie obscénnych listov a drobné krádeže. Polovica týchto zatknutí sa odohrávala v čase Gracinho zmiznutia. V každom prípade bol prepustený. Viac ako jeden krát bol aj v ústave pre choromyseľných. 

Keď sa ho opýtali na jeho pôvod Fish povedal:”Narodil som sa 19.mája, 1870 vo Washington, D.C. Bývali sme na B Street,N.E., medzi Druhou a Treťou. Môj otec bol kapitán Randall Fish, 32-ročný murár a je pochovaný na Grand Lodge grounds na Kongresnom cintoríne. Bol lodný kapitán na rieke Potomac a plavil sa z D.C. do Marshall Hall vo Virgínii. 

Môj otec zomrel 15. októbra 1875 na starej Pensylvanskej Stanici, kde bol zastrelený prezident Garfield, a ja som bol umiestnený v sirotinci Sv.Johna vo Washingtone. Bol som tam od svojich 9 rokov, a to je keď som začal byť zlý. Boli sme neľútostne bičovaný. Videl som chlapcov robievať veľa vecí, ktoré nemali robiť. Spieval som v zbore od roku 1880-1884 ako soprán, vo Sv. Johne. Prišiel som do New Yorku. Bol som dobrý maliar–interiéry alebo hocičo iné. 

“Zohnal som si byt a priviedol svoju matku z Washingtonu. Bývali sme na 76 West 101st ulici, a tam som aj stretol svoju manželku. Po tom, ako sa nám narodilo šieste dieťa, nás opustila. Vzala si všetok nábytok a nenechala ani matrac, na ktorej by deti mohli spávať.” 

“Stále sa obávam o svoje deti,” fňukal. Jeho 6 detí malo od 21-35 rokov. “Možno by ste si mysleli, že prídu pozrieť starého tatka do väzenia, ale oni neprídu.” 

Albert Fish čelil obvineniam v Manhattane a Westchestri. Naprv ho Westchesterský obvod obvinil z vraždy prvého stupňa, kým Manhattan pripravoval obvinenie z únosu. 

Zatiaľ sa podarilo polícii urobiť zásadný krok. Vodič Brooklynskej električky videl fotku Fisha v novinách a prišiel rýchlo, aby identifikoval Fisha ako nervózneho starého muža, ktorého videl 11. februára 1927, keď sa snažil umlčať malého chlapca sediaceho s ním v električke. Joseph Meehan, vodič na dôchodku, pozoroval tých dvoch pozorne. Malý chlapec, ktorý nemal bundu an kabát, neustále plakal a pýtal si svoju mamu a bol starým mužom ťahaný dnu a von z električky. Malý chlapec, ako sa ukázalo, bol unesený Billy Gaffney. 

Nakoniec sa Fish priznal, ako neuveriteľné veci spravil Billymu Gaffneymu: “Vzal som ho na smetisko v Riker Ave. Je tam osamotený dom, neďaleko odkiaľ som ho vzal…. vzal som chlapca tam. Vyzliekol som ho donaha, priviazal jeho ruky a nohy, umlčal som ho kusom špinavej handry, ktorú som našiel na smetisku. Potom som spálil jeho šaty. Jeho topánky som vyhodil na smetisko. Potom som šiel späť električkou na 59. ulicu o druhej ráno a odtiaľ som šiel pešo domov. 

Ďalší deň okolo druhej poobede som vzal náradie, dobrý velký bič s deviatimi strapcami. Domácky vyrobené. S krátkou rúčkou. Rozrezal som jeden svoj opasok, rozrezal tieto polky po dĺžke na 6 prúžkov, asi 8 palcov dlhé. Bičoval som jeho chrbát pokým mu krv nestekala po nohách. Vyrezal som jeho uši, nos, rozrezal som mu ústa od ucha k uchu, vydlabal som mu oči. Potom bol mŕtvy. Zarazil som mu nôž do brucha a priložil ústa pri jeho tele a pil som vytekajúcu krv.” 

“Vzal som štyri staré vrecia na zemiaky a nazhromaždil som kopu kameňov. Potom som ho rozrezal. Vzal som so sebou cestovnú tašku. Dal som do nej nos, uši a pár prúžkov jeho brucha. Potom som rozrezal jeho telo v polovici. Tesne pod pupkom. Potom som mu odrezal nohy asi 2 palce pod kolenom. Tieto som dal do vriec, zavážil kameňmi, priviazal konce a hodil ich do mazľavej vody, ktorú uvidíte pozdĺž cesty vedúcej do North Beach.” 

“Prišiel som domov s mäsom. Mal som predok jeho tela, čo mám najradšej. Jeho pohlavné orgány a krásny malý tučný zadok upiecť v peci a zjesť. Podusil som jeho uši, nos a kúsky jeho tváre a pupka. Dal som tam cibule, mrkvy, okrúhlice, zeler, soľ a peper. Bolo to výborné.” 

“Potom som rozdelil polky jeho zadku, vyrezal jeho pohlavné orgány a umyl ich. Na každú polku zadku som položil plátok slaniny a dal som to do pece. Nakrájal soml som štyri cibule a keď sa mäso pieklo asi štvrť hodiny, podlial som to pol litrom vody, aby sa vytvorila šťava a pridal som tam cibule. V určitých intervaloch som drevenou lyžicou mäso oblieval tukom. Takže mäso bolo výborné a šťavnaté. Asi po dvoch hodinách bolo mäsko pekné a hnedé, dobre prepečené. Nikdy som nejedol žiadneho pečeného moriaka, ktorý by chutil aspoň z polovice tak dobre ako jeho malý tučný zadok. Zjedol som všetko za štyri dni. Jeho malý vtáčik bol sladký ako oriešok, ale jeho varlata som nemohol požuť. Vyhodil som ich do záchodu.” 

Pár dní neskôr, muž z Staten Islandu prišiel aby identifikoval Fisha ako muža, ktorý sa pokúšal zlákať jeho vtedy 8-ročnú dcéru do lesa neďaleko odtiaľ, kde bol zavraždený Francis O´Donnell tri dni skôr v roku 1924. Dievča v neskorej puberte ho uvidela v jeho cele a spoznala ho. “Šedivý muž” bol nájdený. 

Fishovi bola priznaná tiež vražda 15-ročného dievčaťa menom Mary O´Connor z roku 1932 vo Far Rockaway. Brutálne zavraždené telo dievčaťa bolo nájdené v lesoch blízko domu, v ktorom Fish maľoval. S toľkými obvineniami z rôznych štátov bola veľmi malá šanca, že by bol Albert Fish oslobodený. Jeho jediná možnosť ako sa vyhnúť trestu smrti bola presvedčiť súdnych psychiatrov a súdnych znalcov aby ho uznali šialeným. 

Súdni psychiatri 

Doktor Fredric Wertham vo svojej knihe Prehliadka násilia opisuje svoje prvé strednutie s Albertom Fishom v jeho väzenskej cele. Bol šokovaný, aký “mierny,vľúdny, zhovievavý a kultivovaný” Fish bol. “Ak by ste potrebovali niekoho, komu by ste zverili svoje deti, bol by ten, koho by ste si vybrali.” 

Fishov postoj k situácii by sa dal charakterizovať ako úplná nestrannosť. “Nemám zvláštnu chuť žiť. Nemám ani konkrétny záujem zomrieť. Je to vec mojej ľahostajnosti. Nemyslím si, že mám celkom pravdu.” Keď sa ho Dr. Wertham opýtal, či si myslí, že je duševne chorý odpovedal:”Nie celkom… nikdy som sám sebe nerozumel.” 

Vyzeralo to, že psychóza prechádzala rodinou Alberta Fisha už oddávna, podľa toho, čo Dr.Wertham dokázal zistiť :”Jeden stýko z otcovej strany trpel náboženskou psychózou a umrel v štátnej nemocnici. Nevlastný brat taktiež zomrel v štátnej nemocnici. Mladší brat bol slabomyselný a zomrel na hydrocefalus. Jeho matka bola považovaná za veľmi čudnú a zvykla počuť a vidieť rôzne veci. Teta z otcovej strany bola považovaná za “totálne šialenú”. Brat bol chronický alkoholik. Sestra mala zvláštny druh “mentálneho trápenia.” 

Fish prehlasoval, že jeho pravé meno je Hamilton Fish, pomenovaný po vzdialenom príbuznom, ktorý bol vedúci sekretariátu prezidenta Granta. Zničený neustálym posmievaním sa z tohto mena, radšej prijal meno Albert miesto toho. Keď mal 26 rokov vzal si mladú 19-ročnú ženu a mal s ňou 6 detí. Keď najmladší mal 3 roky, ušla mu s iným mužom, nechajúc Fisha vychovávať deti. Následne sa znovu oženil, a oženil sa ešte 3 krát, aj keď to nikdy nebolo legálne, pretože nikdy nebol rozvedený so svojou prvou ženou. 

Dr. Wertham prehlásil Fishovu neprekonateľnú perverzitu jedinečnú v análoch psychiatrie a kriminalistickej literatúry. “Sado-masochizmus orientovaný proti deťom, obzvlášť chlapcom, bol hlavný prvok, ktorý viedol jeho spätný sexuálny vývoj.” Fish mu povedal:”Vždy som mal potrebu spôsobovať iným bolesť a túžbu, aby iný spôsobovali bolesť mne. Vyzerá to, že som mal vždy pôžitok zo všetkého, čo bolelo.” 

Wertham povedal “mal skúsenosti so všetkými výkalmi, aké si len viete predstaviť, aktívne a pasívne. Bral si kúsky bavlnenej látky, namočil ich do alkoholu, vkladal si ich do konečníka a zapálil. To isté robil aj so svojími detskými obeťami.” 

Fish sa zveril Dr. Werthamovi o dlhej histórií trýznenia detí —“najmenej stovky.” Fish ich uplácal s peniazmi alebo cukríkmi. Väčšinou si vyberal afro-americké deti, pretože veril, že polícia tomu nebude venovať takú pozornosť, keď budú zranené alebo zmiznú.” Nikdy sa nevracal do tej istej oblasti. Povedal, že žil najmenej v 23 štátoch a v každom zabil najmenej jedno dieťa. Z času na čas stratil prácu ako maliar pretože bol podozrivo spojovaný s vraždami a zohaveniami detí. Mával aj nutkanie písať obscénne listy a robieval to dosť často. Podľa Dr. Werthama, “neboli to typické obscénne listy založené na fantáziách a denných snoch, ktoré nahrádzajú nepriame vzrušenie. Boli to návrhy praktizovať jeho úchylnossti s osobami, ktorým tieto listy písal.” 

Spočiatku mal Dr. Wertham obavu, či mu Fish klame, zvlášť keď psychiatrovi povedal, že si dlhé roky do tela zapichoval ihly v oblasti medzi konečníkom a mieškom:”Povedal, že to tiež robieval iným ľuďom, zvlášť deťom. Najskôr, povedal, si len zabodával ihlice a vyťahoval ich von. Niektoré však zapichol tak hlboko, že bolo nemožné ich vybrať a zostali dnu. Doktor ho zrontgenoval a uistil, že je v jeho panvovej časti 29 ihlíc. 

Vo veku 55 rokov začal Fish zažívať halucinácie a preludy. “Mal vízie Krista a Jeho anjelov… začal byť ponorený do náboženských špekulácií o sebaočistení, zločinnosti a hriechoch, odčinenie fyzickým utrpením, samopoškodzovaním, ľudských obetách… Zvykol rozprával nekonečne dlho citácie z biblie, pomiešané s jeho vlastnými vetami, napríklad “Štastný je ten, kto vezme Tvojich maličkých a obije ich hlavy o kamene.” Fish veril, že boh mu prikázal trýzniť a kastrovať malých chlapcov. Tak to aj veľakrát urobil. 

Wertham bol ohromený, ako Fish opisoval hrôzostrašný kanibalizmus s telom Billyho Gaffneyho. “Jeho stav mysle, keď opisoval tieto veci v minútových detailoch, bola podivná zmes. Hovoril o tom tak skutočne, ako gazdinka opisujúca jej obľúbený recept….Ale chvíľami jeho hlas a výrazy tváre naznačovali určité uspokojenie až extatické vzrušenie. Povedal som si:”Akokoľvek definujete lekárske a právne hranice duševného zdravia, toto je určite ďaleko za tou hranicou.” 

To, že Fish trpí určitou náboženskou psychózou pôsobilo na Dr. Werthama znepokojujúco. Fishove deti ho videli “ako mláti svoje nahé telo s lopatkou s klincami, kým nebol pokrytý krvou. Taktiež ho videli samého stáť na kopci s roztiahnutými rukami kričiac:”Ja som Kristus.” Fish povedal.”To čo som robil, muselo byť správne, inak by ma anjeli zastavili, ako aj anjel zastavil Abrahama v biblii (od ukrižovania svojho syna).” 

Dr. Wertham, súdny psychiater obhajoby, veril, že Fish bol legálne šialený:”Charakterizoval som jeho osobnosť ako introvertnú a extrémne detinskú…načrtol som jeho abnormálnu mentálnu povahu, a jeho duševnú chorobu, ktorú som diagnostikoval ako paranoidnú psychózu… pretože Fish trpel preludmi obzvlášť pomiešanými otázkami trestu, hriechu, pokánia, viery, mučenia, seba-potrestania, mal tiež perverzný, a skomolený…ak chcete šialený obraz o tom, čo je správne a čo nie. Rozhodoval sa tak, že ak by nekonal správne, bol by zastavený, ako bol Abrahám zastavený, anjelom.” 

Wertham veril, že Fish v skutočnosti zabil 15 detí a zmrzačil okolo 100 ďalších. “Toto číslo bolo preverované policajnými úradníkmi v ďalších rokoch. 

Dvaja ďalší súdni psychiatri obhajoby prehlásili Fisha duševne chorého. Štyria súdni psychiatri, ktorí boli prizvaní obžalobou preukázali, že Fish bol duševne zdravý. Jeden z nich bol riaditeľ psychiatrickej nemocnice, v ktorej bol Fish na pozorovaní pár rokov potom vraždách Grace Buddovej a ďalších, a kde bol posúdený ako “neškodný a duševne zdravý.” 

Proces 

Súdny proces s Albertom Fishom za vopred premyslenú vraždu Grace Buddovej začal v pondelok, 11.marca 1935, vo White Plains, N.Y., sudcom bol Frederick P. Close. Šéfasistent krajského advokáta Elbert F. Gallagher bol na strane žaloby a James Dempsey bol zástupca obhajoby. Dempsey plánoval napadnúť kvalifikáciu psychiatrov v nemocnici Bellevue, ktorý vyšetrovali Fisha v roku 1930 a prehlásili ho duševne zdravým. Tiež plánoval dokázať, že Fish trpel “kolikou z otravy olovom,” – demenciou, ktorá často postihuje interiérových maliarov. 

Gallagherova kľúčová stratégia bola sumarizovaná v na začiatku procesu:”Teraz v tomto prípade je prezumpcia duševného zdravia. Dôkazom, stručne, je , že žalovaný je právne duševne zdravý a to, že vie rozpoznať rozdiel medzi správnym a nesprávnym a povahou a črtmi jeho skutkov, to že nie je duševne vadný, že má nesmierne dobrú pamäť na muža v jeho veku, že sa naplno orientuje vo svojom najbližšom okolí, že nie je duševne skazený, ale je len sexuálne abnormálny, že je považovaný za sexuálne perverzného alebo sexuálneho psychopata, že jeho skutky boli abnormálne, ale keď vyzdvihol dievčatko z jej domu 3.júna 1928, pri tom čine, a pri zaobstarávaní nástrojov, ktorými ju zabil, keď ju vzal do Westchesteru, do prázdneho domu obkoleseného lesmi, vedel, že je to zlé, a to znamená, že je z právneho hľadiska duševne zdravý, pretože za tieto činy vedel v čase ich vykonania zodpovedať. 

Obhajca Dempsey sa zameral na Fishov zvláštny život a na sebabičovanie s lopárom s klincami a ihlami. Potom vyzdvihol Fishovu schopnosť ako otca rodiny a jeho lásku k svojim deťom:”navzdory všetkým týmto brutálnym, kriminálnym sklonom, je tu aj druhá strana obžalovaného. Bol veľmi dobrým otcom. Nikdy vo svojom živote nepoložil ruku ani na jedno zo svojich detí. Vo svojom dome sa pred každým jedlom modlil. V roku 1917, keď malo jeho najmladšie dieťa 3 roky, ho jeho žena opustila. A odvtedy, krátko po vražde Grace Buddovej v roku 1928 bol týmto deťom matkou aj otcom.” Svoj postreh uzavrel pripomenutím súdu, že je na žalobe dokázať, že muž, ktorý zabíjal a jedol deti je duševne zdravý. 

Gracini rodičia a brat Albert mladší svedčili. Dempsey vyzeral rozhodnutý poznamenať, že obaja Delia a Albert, starší, dali súhlas, aby Grace šla na narodeninovú oslavu s Fishom. Keď prišiel na rad Gracin otec, aby vypovedal, premohli ho emócie a začal hlasno plakať. 

V tretí deň procesu, po vyčerpávajúcich námietkach obhajcu, bola do súdnej siene prinesená krabica s ostatkami Grace Buddovej ako dôkaz, keď detektív King obnovil Fishovo priznanie, akým spôsobom bolo dievča zabité. Potom Gallagher siahol do krabice a vytiahol malú lebku mŕtveho dievčatka. Bol to veľmi dramatický moment. Dempsey vzniesol námietku o pokuse zmariť súdne riadenie. 

Dempsey sa zameral na otázku kanibalzmu ako na ústrednú časť obhajoby o šialenosti obžalovaného. Bolo zrejmé, že sa snaží preukázať, že Fish zjedol časti tela dievčaťa—niečo, čo by zdravý človek nikdy neurobil. Ale nebol úspešný v preukazovaní a dosvedčení, že Fish v skutočnosti spravil to, čo povedal že spravil s telom. 

Fish sa po celú dobu procesu zdal byť ľahostajný, aj keď v jenom momente, vysvetlil advokátovi, že má chuť žiť pretože “Boh má ešte stále pre mňa prácu.” 

Dempsey povolal niektoré z Fishových detí, aby svedčili o bizarnom správaní—samobičovaní a zarážaní si ihlíc do tela, ako aj o náboženských preludoch. Oni taktiež dosvedčili, že bol dobrý otec, ktorý sa vždy o nich postaral a nikdy ich fyzicky netýral. To dopodrobna vysvetľovalo Fishovo čudné správanie, Dempsey pozval vypovedať ženu, ktorá obdržala zopár obscénnych listov od Alberta Fisha. Keď Dempsey čítal obscénnu korešpondenciu, v súdnej sieni nebolo ani jednej ženy. 

Ďalšou svedkyňou obhajoby bola Mary Nicholasová, Fishova 17-ročná nevlastná dcéra. Opisovala, ako Fish ju a jej bratov a sestry učil hru. “Šiel do svojej izby a obliekol si hnedé plavky. V nich potom vyšiel pred izbu a kľakol si na kolená a ruky a mal zo sebou maliarsku palicu, s ktorou rozmiešaval farbu. Jednému z nás dal palicu, potom sa dal opäť na štyri a my sme si sadli na jeho chrbát, vždy len jeden, chrbtom k jeho hlave, a potom sme zdvihli niekoľko prstov, a on musel uhádnuť, koľko sme ich zdvihli, a ak uhádol, čo sa nikdy nestalo, tak sme ho nemohli s palicou udrieť. Niekedy, naschvál povedal viac prstov ako sme mali. A kedže nikdy neuhádol, mohli sme ho buchnúť toľkokrát, koľko prstov sme mali hore. Niekedy sme miesto maliarskej palice používali kefu na vlasy.” Taktiež si zvykol vrážať špendlíky pod nechty na rukách pred svojimi deťmi. 

Konečne, mal Dempsey šancu napadnúť súdnych psychiatrov obžaloby. Dr.Charles Lambert, po trojhodinovom rozhovore s Fishom, “ho prehlásil za psychopatickú osobnosť bez psychózy.” 

Dempsey sa opýtal Lamberta, :”predpokladajme, že tento muž, ktorý nielen zabil toto dievča, ale aj vzal jej mäso aby ho zjedol. Tvrdíte, že človek môže 9 dní jesť takého mäso a stále nemať psychózu? 

Lambert odpovedal, “Dobre, nie je to dokázané, pán Dempsey.” 

Dempsey pokračoval:”Povedzte mi koľko v koľkých prípadoch vo vašej kariére ste videli ľudí, ktorý dokázateľne pojedali ľudské výkaly.” “Oh, poznám prominentných jednotlivcov v spoločnosti…niektorých ktorých všetci poznáme, a ktorý výkaly zvykli používať ako omáčku vo svojich šalátoch,” nenútene poznamenal Lambert. 

Dempsey mal vätšie šťastie s jedným zo svojich súdnych psychiatrov, ktorý dokázal známky psychózy vo Fishovom správaní. 

Proces trval 10 dní a porote trvalo menej ako hodinu, kým vyriekla svoj verdikt. 

“Uznali sme obvineného vinným vo všetkých bodoch obžaloby,”povedal predseda poroty. 

Fish sa verdiktu nepotešil, ale vyhliadka byť popravený na elektrickom kresne na neho zapôsobila. Reportér z Daily News napísal, “jeho vodnaté oči sa leskli pri pomyslení na to byť upečený teplotou oveľa intenzívnejšou ako plamene, ktorými často spálil mäso svojich obetí aby ukojil svoju chlípnosť.” 

Fish sa poďakoval sudcovi za trest smrti na elektrickom kresle. 16. januára 1936 bol vo väzení Sing Sing Albert Fish popravený na elektrickom kresle. K jeho poprave boli potrebné 2 silné elektrošoky, pretože 29 železných ihlíc v jeho tele príliš zaťažilo elektrický obvod kresla.